Polyvagálna teória pod drobnohľadom: čo hovorí kritika z roku 2026 – a prečo ju učíme ďalej
V odborných kruhoch to rezonuje: skupina vedcov označila polyvagálnu teóriu za "neudržateľnú". Poďme si presne povedať, čo sa stalo, čo to znamená – a čo to nemení.
Ak sa pohybuješ v oblasti duševného zdravia, možno si to zachytil/a. Vo februári 2026 vyšiel v časopise Clinical Neuropsychiatry článok s názvom, ktorý neváha: "Why the Polyvagal Theory Is Untenable" (Prečo je polyvagálna teória neudržateľná). Podpísal ho psychofyziológ Paul Grossman spolu s 38 kolegami – fyziológmi a neuroanatómami z viacerých krajín. Nadpis sa rozbehol médiami, upravila sa Wikipédia, sociálne siete začali plne postovať a zdieľať túto novinku.
My v Polyvagálnej akadémii na to nehľadíme mlčky. Práve naopak – pretože dôvera sa buduje presnosťou.
Čo kritika naozaj tvrdí
Grossman a jeho spoluautori nespochybňujú, že nervový systém existuje, ani že reguláciu a pocit bezpečia potrebujeme. Ich kritika mieri na biologické základy teórie. Zjednodušene ide o tri veci:
- Evolučný príbeh. Teória tvrdí, že "bezpečná a sociálna" ventrálna vagová dráha je vývojovo mladšia, jedinečne cicavčia nadstavba. Kritici hovoria, že toto tvrdenie porovnávacia biológia úplne nepodporuje.
- Anatomické rozlíšenie dráh. Čisté oddelenie "zamrznutia" (dorzálny vagus) a "bezpečia a spojenia" (ventrálny vagus) podľa nich nie je také jednoznačné, ako to potrebuje teória popísať a kategorizovať.
- Meranie vagového tonusu. Respiračná sínusová arytmia (RSA), ktorú teória používa ako ukazovateľ "vagového tonusu", podľa nich odráža najmä aktuálne dýchanie, nie stabilnú vlastnosť nervového systému.
Toto sú seriózne otázky od serióznych vedcov. Keď ľudia, ktorí celý život skúmajú blúdivý nerv, povedia "nie sme si istí, že anatómia funguje takto", určite má zmysel ich počúvať.
Čo hovorí druhá strana
V tom istom čísle časopisu vyšla podrobná odpoveď Stephena Porgesa, autora teórie. Jeho argument: kritika mieri na tvrdenia, ktoré teória nikdy nevyslovila – a tu naozaj ide o nesprávne čítanie, ktoré sa v literatúre opakuje a opravuje už takmer dvadsať rokov. Grossman kritizoval polyvagálnu teóriu prvýkrát už v roku 2007 a táto debata nie je nová.
Ďalší odborníci upozornili na jednu podstatnú vec: kritika sa sústreďuje na biologickú testovateľnosť niektorých prvkov teórie – nevyvrátila však jej klinické jadro. Tým jadrom je myšlienka, že autonómny stav funguje ako platforma, ktorá formuje to, ako vnímame, cítime, správame sa a ako sme schopní vstupovať a byť (existovať či zotrvávať) vo vzťahoch. Kritici zároveň nepredložili alternatívny model, ktorý by teóriu nahradil.
Čo to teda mení – a čo nie
Dôležité je oddeliť dve roviny.
Sporná je časť neurofyziologických a evolučných základov – presná anatómia, čo naozaj meria RSA, ako vznikli jednotlivé dráhy. Táto debata je otvorená a je dobré a absolutne vhodné, že prebieha. Takto veda funguje.
Nespochybnené ostáva to, čo v praxi zažívaš každý deň: nervový systém je reálny, dysregulácia je reálna, potreba bezpečia je reálna. To, že náš stav ovplyvňuje, čoho sme v danej chvíli schopní, nezmizne bez ohľadu na to, ako sa spor o anatómiu vyrieši.
Ako to učíme my
Presne kvôli tomuto učíme polyvagálnu teóriu tak, ako ju učíme: ako vplyvný a mimoriadne užitočný model – nie ako dogmu a nie ako wellness. Pri každej téme hovoríme nahlas, čo je overené, čo je hypotéza a čo je otvorená otázka. Kritiku z roku 2026 neschovávame pod koberec – patrí do vzdelávania, ktoré berie vedu vážne.
Teória, ktorá znesie tvrdú kritiku a otvorenú debatu, nie je slabšia. Je poctivejšia. A to je jediný spôsob, akým chceme polyvagálne myslenie prinášať na Slovensko.
Zdroje:
Grossman, P. et al. (2026). Why the Polyvagal Theory Is Untenable. Clinical Neuropsychiatry, 23(1), 100–112.
Porges, S. W. (2026). When a Critique Becomes Untenable: A Scholarly Response to Grossman et al.'s Evaluation of Polyvagal Theory. Clinical Neuropsychiatry, 23(1), 113–128.
Porges, S. W. (2025). Polyvagal Theory: Current Status, Clinical Applications, and Future Directions. Clinical Neuropsychiatry.
Autor článku: PhDr. Ivana Čergeťová, PhD.