Väčšinu času premýšľame o pamäti ako o archíve. Niekde vzadu je uložené, čo sa stalo, a keď to potrebujeme, vytiahneme si to von. Skutočnosť je zložitejšia a oveľa zaujímavejšia. Naša autobiografická pamäť nie je pasívny sklad udalostí. Je to živé rozprávanie, ktoré neustále dotvárame – a práve toto rozprávanie spoluutvára, za akého človeka sa považujeme.

Nová štúdia, ktorá práve vyšla v odbornom časopise Personality and Individual Differences, prináša do tejto témy dôležitý empirický vklad. Autori z Aarhuskej univerzity a Duke University skúmali doteraz prekvapivo málo preskúmanú otázku: aký je vzťah medzi tým, ako si vybavujeme vlastný život, a tým, ako vnímame samých seba ako morálne osoby.

Čo výskum zistil

Autori vo štyroch samostatných štúdiách (v každej najmenej 239 účastníkov) sledovali, ako spolu súvisia dve veci. Prvou bol spôsob, akým ľudia prežívajú svoje spomienky – teda nakoľko živo, obrazne a súvislo si dokážu vybaviť vlastné životné udalosti. Druhou bola morálna identita: nakoľko je pre človeka morálka súčasťou toho, kým je, nakoľko má zvnútornené morálne hodnoty a nakoľko sa cíti zaviazaný voči morálnym princípom.

Ukázalo sa medzi nimi konzistentné prepojenie. Ľudia, ktorí vo všeobecnosti prežívajú svoje spomienky bohatšie a súvislejšie, uvádzali zároveň silnejšiu morálnu identitu, hlbšie zvnútornené hodnoty a širšie morálne záväzky.

V posledných dvoch štúdiách autori pridali ešte jednu vrstvu – sklon vnímať vo vlastnej minulosti morálny význam. A práve tento sklon súvisel s morálnou identitou najsilnejšie. Zjednodušene: nešlo len o to, ako dobre si človek pamätá, ale aj o to, či vo svojej minulosti vidí nositeľa hodnôt, na ktorých mu záleží.

Dôležitá je pritom odborná presnosť. Ide o výskum na úrovni individuálnych rozdielov, založený na sebahodnotení a na koreláciách. Ukazuje teda, že tieto oblasti spolu súvisia, ale nedokazuje, že jedna spôsobuje druhú. Nemôžeme z neho vyčítať, že keby si niekto začal vybavovať minulosť inak, automaticky sa zmení aj jeho morálna identita. To je hypotéza, ktorú by musel overiť ďalší, iný typ výskumu. Zároveň však ide o pozoruhodný náznak, že pamäť a to, kým sme, sú prepletené oveľa tesnejšie, než by sa zdalo.

Pamäť nie je archív. Je to rozprávanie

Aby sme tieto výsledky pochopili, treba opustiť predstavu pamäte ako fotoaparátu. Odborná literatúra o autobiografickej pamäti dlhodobo ukazuje, že spomínanie je rekonštrukcia – zakaždým znovu poskladáme minulú udalosť z útržkov, súčasného stavu a významu, ktorý jej pripisujeme dnes.

Práve preto nie je náhoda, že si svoje minulé morálne rozhodnutia pamätáme skreslene. Prehľadové práce upozorňujú, že ľudia majú tendenciu vybavovať si vlastné konanie tak, aby ladilo s obrazom, ktorý o sebe majú – a toto skreslenie sa potom samo stáva stavebným materiálom morálnej identity. Príbeh o sebe a spomienky na seba sa navzájom potvrdzujú.

Toto prepojenie má priame dôsledky pre psychoterapeutickú a poradenskú prax. Ak sa človek nemení iba tak, že zmení svoje správanie, ale aj tak, že zmení príbeh, ktorý o sebe rozpráva, potom sa práca s významom životných udalostí stáva niečím podstatnejším než len rozprávaním "o minulosti". Súvisí to úzko s mentalizáciou – schopnosťou vidieť za správaním, vlastným aj cudzím, vnútorné duševné stavy – a s naratívnou stránkou vzťahovej väzby. Zmena autobiografického príbehu môže byť súčasťou terapeutickej zmeny. Zdôraznime však: štúdia toto tvrdenie nedokazuje, iba dodáva empirický kontext úvahe, ktorá je v klinickej praxi dávno prítomná.

A tu vstupuje do hry nervový systém

Na tomto mieste sa otvára otázka, ktorá je jadrom nášho uvažovania: v akom stave si vlastne minulosť vybavujeme?

To, ktoré spomienky sú nám v danej chvíli dostupné a aký majú pre nás náboj, nie je čisto kognitívna záležitosť. Silne to spoluurčuje aktuálny stav autonómneho nervového systému. Keď je človek v stave ohrozenia – v sympatikovej mobilizácii alebo v dorzálnom stiahnutí – jeho minulosť sa mu často javí temnejšia, prázdnejšia, viac zameraná na zlyhania. Keď je v stave prežívaného bezpečia a spojenia, ten istý život dokáže vidieť súvislejšie, láskavejšie a s väčším priestorom pre nuansu.

Polyvagálna teória Stephena Porgesa ponúka na to jazyk. Neurocepcia – nevedomé, telesné vyhodnocovanie bezpečia a ohrozenia – nefarbí len to, ako sa práve cítime, ale aj to, aký príbeh o sebe sme v danej chvíli schopní rozprávať. Fyziologický stav sa tak stáva tichým spoluautorom autobiografického rozprávania.

Ak túto úvahu spojíme s aarhuskou štúdiou, vzniká zmysluplná hypotéza pre ďalšie skúmanie: príbeh, ktorý zakladá našu morálnu identitu, možno nevzniká v stave, ktorý si sami zvolíme, ale v stave, do ktorého nás dostane naša fyziológia a naše vzťahy. A ak je to tak, potom regulácia stavu – cez pocit bezpečia, cez koreguláciu s druhým človekom – nie je len otázkou upokojenia. Môže byť podmienkou, ktorá vôbec sprístupní bohatší a súvislejší pohľad na vlastný život.

Treba to povedať otvorene a bez skratky: aarhuská štúdia autonómny stav nemerala a nie je testom polyvagálnej teórie. Toto prepojenie je most, ktorý staviame my – hypotéza hodná ďalšieho výskumu, nie hotový záver. Presne v tomto však vidíme svoju úlohu: prepájať oblasti, ktoré sa doteraz skúmali oddelene – pamäť, príbeh, morálnu identitu, vzťahovú väzbu a fyziológiu nervového systému.

Prečo na tom záleží

Z tohto uvažovania vyplýva niekoľko praktických dôsledkov.

Pre človeka, ktorý sa vníma ako "ten, čo v živote zlyhal", nemusí byť prvým krokom presviedčanie, že to nie je pravda. Prvým krokom môže byť stav, v ktorom sa mu vôbec sprístupnia aj iné spomienky než tie, ktoré potvrdzujú temný príbeh.

Pre pomáhajúce profesie to znamená, že práca s významom minulosti a práca s reguláciou nervového systému nie sú dve oddelené agendy. Sú to dve strany tej istej mince.

A pre nás všetkých z toho plynie zdržanlivosť voči jednoduchým tvrdeniam. To, ako si pamätáme svoj život, nie je vec vôle ani "pozitívneho myslenia". Je to jemný súhvez tela, vzťahov, stavu a významu – a práve preto si zaslúži skúmanie, nie skratky populárnej psychológie.

Bezpečie totiž nie je len príjemný pocit. Je to skúsenosť, v ktorej sa nám sprístupňuje plnší príbeh o tom, kým sme.

Autorka článku: PhDr. Ivana Čergeťová, PhD., LL.M., MBA, PCIC

Použitá literatúra

Berntsen, D., Hoyle, R. H., & Rubin, D. C. (2019). The Autobiographical Recollection Test (ART): A measure of individual differences in autobiographical memory. Journal of Applied Research in Memory and Cognition, 8(3), 305–318. https://doi.org/10.1016/j.jarmac.2019.06.005 

Cárdenas-Egúsquiza, A. L., Rubin, D. C., Hoyle, R. H., & Berntsen, D. (2026). How individual differences in autobiographical memory relate to morality. Personality and Individual Differences. https://www.sciencedirect.com/science/article/pii/S0191886926000711 

Conway, M. A. (2005). Memory and the self. Journal of Memory and Language, 53(4), 594–628. https://doi.org/10.1016/j.jml.2005.08.005 

Kensinger, E. A., & Ford, J. H. (2024). Update on "Emotion and autobiographical memory": 14 years of advances in understanding functions, constructions, and consequences. Physics of Life Reviews, 51, 255–272. https://doi.org/10.1016/j.plrev.2024.10.005 

Porges, S. W. (2004). Neuroception: A subconscious system for detecting threats and safety. Zero to Three, 24(5), 19–24.

Porges, S. W. (2011). The polyvagal theory: Neurophysiological foundations of emotions, attachment, communication, and self-regulation. W. W. Norton & Company.